Navigácia

Obsah

CIRKEVNÁ KARTOTÉKA MATRIČNÝCH ZÁZNAMOV NA EVANJELICKEJ FARE V GEMERSKEJ POLOME

Typ: ostatné
Asi v každom z nás niekedy skrsla myšlienka dozvedieť sa informácie o našich predkoch, o tom kto sme a odkiaľ pochádzame.

Rodmi a jednotlivými príbuzenskými vzťahmi ich členov sa zaoberá jedna z najstarších pomocných vied historických – genealógia. Genealóg, či už odborník alebo laik pri skúmaní využíva rôzne pramene – od epigrafických pamiatok cez výpovede žijúcich príbuzných až po diplomatické písomnosti. Tým najdôležitejším prameňom sú však matričné knihy. Najstaršie matriky z nášho územia pochádzajú z cirkevného prostredia. V Gemerskej Polome (Veľkej Polome) sa zachovali matričné knihy ako v katolíckom, tak aj evanjelickom prostredí, pričom záznamy začínajú v 18. storočí. Pred niekoľkými rokmi pri pátraní po našich predkoch nám bola odhalená zaujímavá vec: Na evanjelickej fare sa nenachádzajú iba samotné matričné knihy, ale tiež kartotéka, ktorá mimoriadne efektívnym spôsobom spracováva matričné záznamy. Jej autorom je evanjelický duchovný Ľudovít Linczényi, ktorý ako zborový farár pôsobil vo Veľkej Polome v rokoch 1909 až 1955. Ten spracoval všetky údaje týkajúce sa záznamov o krstoch, úmrtiach a sobášoch približne od prvej polovice 18. storočia do obdobia svojho pôsobenia. Najprv musel získať jednotlivé údaje, ktoré sú „roztrúsené“ v matričných knihách, následne v nich nájsť príbuzenskú spojitosť a napokon, v podstate vytvoriť rodokmene všetkých rodov. A zároveň počas samotného obdobia vykonávania svojej služby vo Veľkej Polome nové záznamy z matričných kníh zbieral a dopĺňal do už vytvoreného systému. Najmladšie záznamy sú najmä z 50-tych rokov, keďže po činnosti Ľudovíta Linczényiho jeho nástupcovia výraznejšie nerozširovali kartotéku, aj keď jej princíp by to umožňoval bez väčších ťažkostí.

Samotná kartotéka je zvyčajne umiestnená na jednej zo stien pracovne (v súčasnosti nie je zavesená kvôli výmaľbe, ale položená na vhodnom prechodnom mieste). Celá je vyhotovená z dreva. Nachádza sa na nej nápis Cirkevná kartotéka, ktorý je rozdelený medzi vrch a spodok prednej časti objektu (viď obr. č. 3). Hlavnou súčasťou je 30 zásuviek. Sú zoradené v desiatich radoch a troch stĺpcoch. Každá zásuvka je zabezpečená malými dvierkami, a samotné priehradky sú plne vyberateľné pomocou úzkych k drevu upevnených látkových prúžkov červenej farby (viď obr. č. 4 a č. 5). Na každých dvierkach je umiestnená jedna malá úchytka pre pohodlnejšie otváranie a jeden vyrezaný drevený útvar reprezentujúci príslušné písmeno  abecedy, pričom tieto písmena sú zoradené od ľavého horného rohu po pravý dolný roh kartotéky. Zásuvky v poslednom rade nemajú takéto označenia a slúžia ako vhodný priestor v prípadoch nedostačujúce miesta v jednotlivých priehradkách.  V priehradkách sa nachádzajú na seba uložené papierové kartičky v rozmere 10,5 cm x 15 cm.

 

Základný princíp kartotéky, umiestnenie a zoradenie kartičiek

Celý systém kartotéky a všetkých kartičiek je založený na princípe, že každé priezvisko a každá plne zastúpená osoba má jedinečný kód.  Existujú tri druhy kartičiek:

  • Kartičky jednotlivca – predstavuje jednu konkrétnu osobu v hlavnej úlohe. Kartičky majú svetlohnedú farbu (viď obr. č. 8).
  • Kartičky označenia rodu priezviska (pomocné kartičky). Kartičky tvorené tmavohnedým papierom (viď obr. č. 7).
  • Kartičky priezvisk (pomocné kartičky). Kartičky sú zvyčajne z ružovkastého papiera. (viď obr. č. 6).

Kartičky priezviska obsahujú iba označenie daného priezviska a ich kód. Podobne sú na tom kartičky rodov priezviska, ktoré ako názov naznačuje, uvádzajú kód priezviska a poradové číslo prvého jedinca vetvy, resp. samotnej vetvy. Obsahom kartičiek jednotlivcov sú ich jedinečné kódy a genealogické informácie (viď ďalej Obsah kartičiek jednotlivcov).

Kartičky sú usporiadané do celkov.  Jeden celok reprezentuje určité priezvisko. Prvou kartičkou celku je kartička priezviska. Takto sú všetky celky umiestnené v príslušných priehradkách zvyčajne na základe zhody priezviska s iniciálnym písmenom na zásuvkách. Vyskytujú sa prípady, keď kvôli nedostatku miesta pokračujú celky s priezviskami začínajúce na rovnaké písmena (či už časť celku alebo celý nový) aj v iných priehradkách (vo vedľajšej alebo inej voľnej, napr. niektoré priezviská na G sú v priehradke N, lebo priezviská na N sa nevyskytovali alebo len v malom množstve). Každý celok je tvorený podskupinami, ktoré reprezentujú jednotlivé rody daného priezviska. Oddelené sú pomocnými kartičkami rodov. Totiž prví zaznamenaní príslušníci istého priezviska nemusia mať zistenú vzájomnú príbuzenskú spojitosť. Aj keď s veľkou pravdepodobnosťou boli tieto osoby v príbuzenskom stave, v matrike sa nenašiel spoločný predok, ktorý by tieto osoby spojil. Preto sa priezviska musia deliť na jednotlivé rody započaté jednou z osôb prvej generácie. Celkovo tak pomocné kartičky priezvisk a rodov priezvisk slúžia na odlíšenie jednotlivých skupín a podskupín.

Zoradenie jednotlivých kartičiek v danom celku rodu priezviska predstavuje princíp ustáleného poradia, v ktorom nedochádza ku chronologickému usporiadaniu podľa generácií, ale jednotlivé vetvy (počnúc najstarším potomkom a pokračujúc k najmladšiemu) sú rozvedené až na posledného člena, a až v prípade absencie ďalších potomkov alebo neznalosti informácií o nich prichádzajú na rad jeho súrodenci. Ďalej sa v takto pokračuje v retrospektívnom princípe až po zaznamenanie všetkých potomkov detí najstaršieho známeho člena rodu (viď obr. č. 1). Pritom sa vždy rešpektuje mužská línia. Deti pri ktorých nie sú ďalšie záznamy alebo zomreli v mladom veku nemajú vlastné kartičky.

Osobitným typom kartičiek, ktoré však v hlavným bodoch rešpektujú vyššie opísané poradie kartičiek, predstavujú kartičky cudzincov. Všetci cudzinci sú umiestnení v jednom celku pod každým písmenom, kde sa vyskytovali. Preto v tomto prípade nemožno hovoriť o pomocných kartičkách priezvisk. Namiesto toho celá skupina cudzincov má pomocnú kartičku kde sa uvádza príslušné iniciálne písmeno priezvisk cudzincov a následné označenie tejto kategórie ľudí skratkou cu (napríklad pomocná kartička cudzincov na M bude mať na sebe nápis M.cu). Rovnako tak sa v tejto kategórii nevyskytujú pomocné kartičky rodov priezviska, pretože tu o viacerých ľuďoch prvej generácie nemožno hovoriť. Namiesto toho hneď nasledujú kartičky jednotlivcov. Rímske číslice, ktoré by inak reprezentovali tieto rody (viď Princíp kódov kartičiek) predstavujú jednotlivcov ako takých.

 

Obsah kartičiek jednotlivcov

Kartičky jednotlivcov predstavujú kľúčový zdroj informácii obsiahnutých v kartotéke. Osoby na nich sa môžu vyskytovať v pozícii rodičov alebo detí. Zvyčajne sa na jednej kartičke vyskytujú viaceré osoby, ale len jedna je hlavná – tá ktorá nasleduje v postupnosti rodu, má kód (spravidla v ľavom dolnom rohu) a jej znak sa nachádza na vrchu kartičky. Táto osoba zároveň predstavuje rodiča (v ojedinelých prípadoch dospelého jedinca bez rodiny). Hlavnou osobou nemôže byť niekto, kto  má síce plný kód, ale nenasleduje v línii rodu (manžel/manželka hlavnej osoby). Deti nikdy nemôžu predstavovať hlavnú osobu kartičky, čo dokazuje aj fakt, že sa pri nich nevyskytuje kód, ale iba jeho časť – konkrétny znak. Jednotlivé deti však zvyčajne majú vlastné kartičky, kde sa v hlavnej pozícii vyskytovať môžu -  v roli rodiča. V hlavnej (prvej) pozícii môžu byť zastúpení muži aj ženy. Ako sme však uviedli, kartičky rešpektujú výhradne mužskú líniu. Preto výraznejší rozdiel spočíva v tom, že pri hlavnej osobe mužského pohlavia rod pokračuje a uvádzajú sa aj jeho deti a tým pádom je odkázané na ďalšie kartičky v línii rodu. Pri ženách rod zaniká a potomkovia nie sú zapísaní. Dôležitým faktom je, v takýchto prípadoch, sa uvádzajú pri manželoch dotyčných aj jeho kódy. Ak chce bádateľ sledovať vývoj pokolenia naďalej, stačí nájsť kartičky mužov.

Kartičky jednotlivcov majú nasledovné rozloženie: Na vrchu kartičky sa nachádza znak hlavného jedinca (znak je pri jedincovi totožný, nezáleží, či je v postavení dieťaťa alebo rodiča). Pod ním je umiestnený riadok, v ktorom je zapísané meno, dátum narodenia a dátum úmrtia tejto osoby. V spodnej časti kartičky naľavo je uvedený jej celý kód (zvyčajne čierny kód). V druhom riadku je zapísaný manžel/manželka osoby z prvého riadku. Rovnako je aj tu uvedené meno, dátum narodenia a úmrtia. Jej kód je zapísaný v pravom dolnom rohu kartičky (zvyčajne červený kód). Prvý a druhý riadok je spojený svorkou v pravej časti a za ňou je napísaný dátum sobáša daných osôb. Na kartičkách, kde je hlavnou osobou muž, sú pod manželmi uvedené ich deti (ak nejaké mali), pričom deti sú zoradené od najstaršieho po najmladšie a aj pri nich sa uvádza dátum narodenia a úmrtia. Ak mal muž viacero žien, ďalšie sú uvedené po deťoch z predchádzajúceho manželstva a potom nasledujú deti z tohto manželstva. Rovnaká situácia môže nastať aj u žien, kde sú uvedení viacerí manželia (pochopiteľne bez detí).

 

Princíp kódov kartičiek

Existujú dva druhy kódov, ktoré kartičky obsahujú: kód priezviska a kód príslušníka priezviska. Každý jednotlivec však má vo svojom kóde zahrnutý aj kód svojho priezviska. Dané druhy kódov predstavujú zhodu s druhmi kartičiek (kartička jednotlivca – kód jednotlivca; kartička priezviska – kód priezviska). Pri druhoch kódov nepredpokladáme, že je možné hovoriť o samostatnom kóde rodu priezviska, pretože označenie rodu je plne totožné s kódom prvej zaznamenanej osoby daného rodu (aj keď je táto číslica označuje aj samotnú vetvu). Naopak, kód priezviska je plne relevantný, pretože sám osebe predstavuje jedinečný súbor znakov, ktorý nereprezentuje žiaden iný celok ani konkrétnu osobu, iba dané priezvisko.

Kód priezviska je tvorený istou rímskou číslicou, ktorá uvádza poradie tohto priezviska v rámci priezvisk na dané písmeno a iniciálnym písmenom priezviska rodu (napr. Ložník – IV.L, štvrté priezvisko na L). Poradie písmena a číslice sa nesmie meniť!

Druhý druh kódu je kód jednotlivca. Rešpektuje sa pri ňom výhradne mužská línia. Kódy jednotlivých osôb sa skladujú z dvoch alebo troch častí (zľava-doprava):

  1. Kód priezviska
  2. Všetky znaky predkov až do prvej generácie (vyskytuje sa u všetkých osôb okrem prvej generácie)
  3. Vlastný znak

Na začiatku kódu osoby je opísaný kód priezviska, keďže logicky sa tento jedinec stotožňuje s daným priezviskom. Ďalšie časti sú tvorené znakmi konkrétnych osôb. Každá osoba má svoj špecifický znak, ktorý určuje generáciu, v ktorej sa nachádza a tiež poradie dieťaťa v manželstve. Znak však sám o sebe kódom nie je, pretože nie je špecifický pre jednu konkrétnu osobu a v rámci jednej generácie rodu môže mať viacero osôb (ale nie tých istých rodičov, napr. bratranec a sesternica) totožné znaky. Jednotlivé znaky sú súčasťou všeobecne známych sústav znakov. Tieto znaky sú platné pre všetky rody a priezviská. Zároveň je striktne dané ako jednotlivé sústavy za sebou nasledujú a ktorá sústava je ustálene priradená k istej generácii (viď obr. č. 2):

  • 1. generácia: rímske číslice (I., II., III., IV.,...).
  • 2. generácia: arabské číslice (1., 2., 3., 4.,...).
  • 3. generácia: klasická malá abeceda (a., b., c., d.,...)
  • 4. generácia: grécka abeceda (α., β., γ., δ.,...)
  • 5. generácia: arabské číslice a znak percenta (1%., 2%., 3%., 4%.,...)
  • 6. generácia: arabské číslice a znak násobenia (1x., 2x., 3x., 4x.,...)
  •  

.

.

.

.

7. generácia: arabské číslice a znak krúžku (1o., 2o., 3o., 4o.,...)< >8. generácia: arabské číslice a znak polkruhu s bodkou (1  , 2  , 3  , 4  ,...)

Ako bolo uvedené, znak hovorí aj o poradí dieťaťa, pričom poradie znakov v systéme je zhodné s poradím znakov jednotlivých detí, počnúc najstarším (nevynechávajú sa ani deti s úmrtím v mladom veku).

Znak istej osoby je teda zapísaný aj do kódu všetkých jej potomkov. Z toho vyplýva, že kód osôb prvej generácie sa skladá iba zo špecifického znaku jedinca a kódu priezviska, pretože jeho predkov kartotéka „nepozná“. Ďalším generáciám sa pridáva po jednom znaku, pričom všetky znaky sa zapisujú vpravo (!) za kód priezviska (konkrétne za iniciálne písmeno priezviska).

Ako príklad môžeme uviesť fiktívnu osobu Ľudovíta Baláža, ktorý tvorí prvú generáciu druhej vetvy Balážovcov. Priezvisko Baláž je v kartotéke ako piate v poradí na písmeno B. Ľudovít mal troch synov, najstarší sa volal Ján. Ján mal veľa potomkov. Dospelosti sa však dožil iba jeden, syn Michal, ktorý sa narodil ako štvrté dieťa. Michal mal dve deti – dcéry a mladšia sa volala Mária. Mária by mala nasledujúci kód: V.B.II.1.d.β.

 

Vyhľadávanie v kartotéke

Pri získavaní informácii z kartotéky je podstatné nájsť východiskový bod – kód jedného z členov rodu, podľa ktorého je možné stotožniť ostatných príbuzných. To je možné uskutočniť dvoma spôsobmi. Samotné matriky majú v záznamoch u niektorých osôb poznačené kódy jednotlivcov. Potom bádateľovi stačí vyhľadať známeho príbuzného v matrike následne danú kartičku podľa kódu a na základe nej sa orientovať podľa platného systému. Druhým spôsobom je vyhľadávanie podľa iniciálneho písmena priezviska bádaného rodu či jednotlivca. V tomto prípade ide o komplikovanejšiu a zdĺhavejšiu formu získania informácii, kvôli prechádzaniu všetkých záznamov. Rovnako sa môže vyskytnúť jav, keď pôvodné priezvisko nekorešponduje so začiatočným písmenom hľadaného rodu v súčasnosti. V rámci historického vývoja totiž mohlo dôjsť k zmene priezviska aj v rámci mužskej línie a z pôvodného priezviska dokonca mohli vzniknúť viaceré ďalšie.

 

Obyčajné dielo?

Na kartotéku na evanjelickej fare v Gemerskej Polome sa je možné pozerať z dvoch uhlov pohľadu – ako na genealogický prameň a informačný systém. Pri prvom pohľade je možné konštatovať, že kartotéka výrazne zjednodušuje bádanie v genealogických prameňoch a v niektorých ohľadoch vynikajúco supluje úlohu matričných kníh. Napriek tomu sa domnievame, že v plnej miere ich nie je schopná zastúpiť. Musíme pritom prihliadať aj na možné odchýlky, či chyby, ktorých sa autor mohol dopustiť pri prepisovaní originálneho prameňa alebo chýbajúce záznamy (čo je však na rozsah práce plne pochopiteľné).

Z pohľadu kartotéky ako informačného systému, si dovolíme tvrdiť, že ide o výnimočné dielo. Podľa nášho názoru sa v širokom okolí len ťažko nájde podobný kartotečný systém, ktorý pochádza z rovnakej alebo dokonca mladšej doby a je zameraný na túto oblasť bádania a mohol by sa s polomskou kartotékou adekvátne zrovnávať. Je nutné si uvedomiť, že takáto práca zabrala nemalé hodiny, jednak pri zhromažďovaní jednotlivých informácií z matričných kníh, ich zoraďovaní a umiestňovaní do príbuzenských súvislosti, pri vymyslení jednoduchého a zároveň funkčného systému a napokon pri zapisovaní samotných „kódov“. Napokon si dovolíme vysloviť nádej, že tento systém, ktorý je založený na rozvrstvení základných sústav znakov, nadchne aj osoby, ktorým  pátranie v genealogických vodách veľa nehovorí.

Rodmi a jednotlivými príbuzenskými vzťahmi ich členov sa zaoberá jedna z najstarších pomocných vied historických – genealógia. Genealóg, či už odborník alebo laik pri skúmaní využíva rôzne pramene – od epigrafických pamiatok cez výpovede žijúcich príbuzných až po diplomatické písomnosti. Tým najdôležitejším prameňom sú však matričné knihy. Najstaršie matriky z nášho územia pochádzajú z cirkevného prostredia. V Gemerskej Polome (Veľkej Polome) sa zachovali matričné knihy ako v katolíckom, tak aj evanjelickom prostredí, pričom záznamy začínajú v 18. storočí. Pred niekoľkými rokmi pri pátraní po našich predkoch nám bola odhalená zaujímavá vec: Na evanjelickej fare sa nenachádzajú iba samotné matričné knihy, ale tiež kartotéka, ktorá mimoriadne efektívnym spôsobom spracováva matričné záznamy. Jej autorom je evanjelický duchovný Ľudovít Linczényi, ktorý ako zborový farár pôsobil vo Veľkej Polome v rokoch 1909 až 1955. Ten spracoval všetky údaje týkajúce sa záznamov o krstoch, úmrtiach a sobášoch približne od prvej polovice 18. storočia do obdobia svojho pôsobenia. Najprv musel získať jednotlivé údaje, ktoré sú „roztrúsené“ v matričných knihách, následne v nich nájsť príbuzenskú spojitosť a napokon, v podstate vytvoriť rodokmene všetkých rodov. A zároveň počas samotného obdobia vykonávania svojej služby vo Veľkej Polome nové záznamy z matričných kníh zbieral a dopĺňal do už vytvoreného systému. Najmladšie záznamy sú najmä z 50-tych rokov, keďže po činnosti Ľudovíta Linczényiho jeho nástupcovia výraznejšie nerozširovali kartotéku, aj keď jej princíp by to umožňoval bez väčších ťažkostí.

Samotná kartotéka je zvyčajne umiestnená na jednej zo stien pracovne (v súčasnosti nie je zavesená kvôli výmaľbe, ale položená na vhodnom prechodnom mieste). Celá je vyhotovená z dreva. Nachádza sa na nej nápis Cirkevná kartotéka, ktorý je rozdelený medzi vrch a spodok prednej časti objektu (viď obr. č. 3). Hlavnou súčasťou je 30 zásuviek. Sú zoradené v desiatich radoch a troch stĺpcoch. Každá zásuvka je zabezpečená malými dvierkami, a samotné priehradky sú plne vyberateľné pomocou úzkych k drevu upevnených látkových prúžkov červenej farby (viď obr. č. 4 a č. 5). Na každých dvierkach je umiestnená jedna malá úchytka pre pohodlnejšie otváranie a jeden vyrezaný drevený útvar reprezentujúci príslušné písmeno  abecedy, pričom tieto písmena sú zoradené od ľavého horného rohu po pravý dolný roh kartotéky. Zásuvky v poslednom rade nemajú takéto označenia a slúžia ako vhodný priestor v prípadoch nedostačujúce miesta v jednotlivých priehradkách.  V priehradkách sa nachádzajú na seba uložené papierové kartičky v rozmere 10,5 cm x 15 cm.

 

Základný princíp kartotéky, umiestnenie a zoradenie kartičiek

Celý systém kartotéky a všetkých kartičiek je založený na princípe, že každé priezvisko a každá plne zastúpená osoba má jedinečný kód.  Existujú tri druhy kartičiek:

  • Kartičky jednotlivca – predstavuje jednu konkrétnu osobu v hlavnej úlohe. Kartičky majú svetlohnedú farbu (viď obr. č. 8).
  • Kartičky označenia rodu priezviska (pomocné kartičky). Kartičky tvorené tmavohnedým papierom (viď obr. č. 7).
  • Kartičky priezvisk (pomocné kartičky). Kartičky sú zvyčajne z ružovkastého papiera. (viď obr. č. 6).

Kartičky priezviska obsahujú iba označenie daného priezviska a ich kód. Podobne sú na tom kartičky rodov priezviska, ktoré ako názov naznačuje, uvádzajú kód priezviska a poradové číslo prvého jedinca vetvy, resp. samotnej vetvy. Obsahom kartičiek jednotlivcov sú ich jedinečné kódy a genealogické informácie (viď ďalej Obsah kartičiek jednotlivcov).

Kartičky sú usporiadané do celkov.  Jeden celok reprezentuje určité priezvisko. Prvou kartičkou celku je kartička priezviska. Takto sú všetky celky umiestnené v príslušných priehradkách zvyčajne na základe zhody priezviska s iniciálnym písmenom na zásuvkách. Vyskytujú sa prípady, keď kvôli nedostatku miesta pokračujú celky s priezviskami začínajúce na rovnaké písmena (či už časť celku alebo celý nový) aj v iných priehradkách (vo vedľajšej alebo inej voľnej, napr. niektoré priezviská na G sú v priehradke N, lebo priezviská na N sa nevyskytovali alebo len v malom množstve). Každý celok je tvorený podskupinami, ktoré reprezentujú jednotlivé rody daného priezviska. Oddelené sú pomocnými kartičkami rodov. Totiž prví zaznamenaní príslušníci istého priezviska nemusia mať zistenú vzájomnú príbuzenskú spojitosť. Aj keď s veľkou pravdepodobnosťou boli tieto osoby v príbuzenskom stave, v matrike sa nenašiel spoločný predok, ktorý by tieto osoby spojil. Preto sa priezviska musia deliť na jednotlivé rody započaté jednou z osôb prvej generácie. Celkovo tak pomocné kartičky priezvisk a rodov priezvisk slúžia na odlíšenie jednotlivých skupín a podskupín.

Zoradenie jednotlivých kartičiek v danom celku rodu priezviska predstavuje princíp ustáleného poradia, v ktorom nedochádza ku chronologickému usporiadaniu podľa generácií, ale jednotlivé vetvy (počnúc najstarším potomkom a pokračujúc k najmladšiemu) sú rozvedené až na posledného člena, a až v prípade absencie ďalších potomkov alebo neznalosti informácií o nich prichádzajú na rad jeho súrodenci. Ďalej sa v takto pokračuje v retrospektívnom princípe až po zaznamenanie všetkých potomkov detí najstaršieho známeho člena rodu (viď obr. č. 1). Pritom sa vždy rešpektuje mužská línia. Deti pri ktorých nie sú ďalšie záznamy alebo zomreli v mladom veku nemajú vlastné kartičky.

Osobitným typom kartičiek, ktoré však v hlavným bodoch rešpektujú vyššie opísané poradie kartičiek, predstavujú kartičky cudzincov. Všetci cudzinci sú umiestnení v jednom celku pod každým písmenom, kde sa vyskytovali. Preto v tomto prípade nemožno hovoriť o pomocných kartičkách priezvisk. Namiesto toho celá skupina cudzincov má pomocnú kartičku kde sa uvádza príslušné iniciálne písmeno priezvisk cudzincov a následné označenie tejto kategórie ľudí skratkou cu (napríklad pomocná kartička cudzincov na M bude mať na sebe nápis M.cu). Rovnako tak sa v tejto kategórii nevyskytujú pomocné kartičky rodov priezviska, pretože tu o viacerých ľuďoch prvej generácie nemožno hovoriť. Namiesto toho hneď nasledujú kartičky jednotlivcov. Rímske číslice, ktoré by inak reprezentovali tieto rody (viď Princíp kódov kartičiek) predstavujú jednotlivcov ako takých.

 

Obsah kartičiek jednotlivcov

Kartičky jednotlivcov predstavujú kľúčový zdroj informácii obsiahnutých v kartotéke. Osoby na nich sa môžu vyskytovať v pozícii rodičov alebo detí. Zvyčajne sa na jednej kartičke vyskytujú viaceré osoby, ale len jedna je hlavná – tá ktorá nasleduje v postupnosti rodu, má kód (spravidla v ľavom dolnom rohu) a jej znak sa nachádza na vrchu kartičky. Táto osoba zároveň predstavuje rodiča (v ojedinelých prípadoch dospelého jedinca bez rodiny). Hlavnou osobou nemôže byť niekto, kto  má síce plný kód, ale nenasleduje v línii rodu (manžel/manželka hlavnej osoby). Deti nikdy nemôžu predstavovať hlavnú osobu kartičky, čo dokazuje aj fakt, že sa pri nich nevyskytuje kód, ale iba jeho časť – konkrétny znak. Jednotlivé deti však zvyčajne majú vlastné kartičky, kde sa v hlavnej pozícii vyskytovať môžu -  v roli rodiča. V hlavnej (prvej) pozícii môžu byť zastúpení muži aj ženy. Ako sme však uviedli, kartičky rešpektujú výhradne mužskú líniu. Preto výraznejší rozdiel spočíva v tom, že pri hlavnej osobe mužského pohlavia rod pokračuje a uvádzajú sa aj jeho deti a tým pádom je odkázané na ďalšie kartičky v línii rodu. Pri ženách rod zaniká a potomkovia nie sú zapísaní. Dôležitým faktom je, v takýchto prípadoch, sa uvádzajú pri manželoch dotyčných aj jeho kódy. Ak chce bádateľ sledovať vývoj pokolenia naďalej, stačí nájsť kartičky mužov.

Kartičky jednotlivcov majú nasledovné rozloženie: Na vrchu kartičky sa nachádza znak hlavného jedinca (znak je pri jedincovi totožný, nezáleží, či je v postavení dieťaťa alebo rodiča). Pod ním je umiestnený riadok, v ktorom je zapísané meno, dátum narodenia a dátum úmrtia tejto osoby. V spodnej časti kartičky naľavo je uvedený jej celý kód (zvyčajne čierny kód). V druhom riadku je zapísaný manžel/manželka osoby z prvého riadku. Rovnako je aj tu uvedené meno, dátum narodenia a úmrtia. Jej kód je zapísaný v pravom dolnom rohu kartičky (zvyčajne červený kód). Prvý a druhý riadok je spojený svorkou v pravej časti a za ňou je napísaný dátum sobáša daných osôb. Na kartičkách, kde je hlavnou osobou muž, sú pod manželmi uvedené ich deti (ak nejaké mali), pričom deti sú zoradené od najstaršieho po najmladšie a aj pri nich sa uvádza dátum narodenia a úmrtia. Ak mal muž viacero žien, ďalšie sú uvedené po deťoch z predchádzajúceho manželstva a potom nasledujú deti z tohto manželstva. Rovnaká situácia môže nastať aj u žien, kde sú uvedení viacerí manželia (pochopiteľne bez detí).

 

Princíp kódov kartičiek

Existujú dva druhy kódov, ktoré kartičky obsahujú: kód priezviska a kód príslušníka priezviska. Každý jednotlivec však má vo svojom kóde zahrnutý aj kód svojho priezviska. Dané druhy kódov predstavujú zhodu s druhmi kartičiek (kartička jednotlivca – kód jednotlivca; kartička priezviska – kód priezviska). Pri druhoch kódov nepredpokladáme, že je možné hovoriť o samostatnom kóde rodu priezviska, pretože označenie rodu je plne totožné s kódom prvej zaznamenanej osoby daného rodu (aj keď je táto číslica označuje aj samotnú vetvu). Naopak, kód priezviska je plne relevantný, pretože sám osebe predstavuje jedinečný súbor znakov, ktorý nereprezentuje žiaden iný celok ani konkrétnu osobu, iba dané priezvisko.

Kód priezviska je tvorený istou rímskou číslicou, ktorá uvádza poradie tohto priezviska v rámci priezvisk na dané písmeno a iniciálnym písmenom priezviska rodu (napr. Ložník – IV.L, štvrté priezvisko na L). Poradie písmena a číslice sa nesmie meniť!

Druhý druh kódu je kód jednotlivca. Rešpektuje sa pri ňom výhradne mužská línia. Kódy jednotlivých osôb sa skladujú z dvoch alebo troch častí (zľava-doprava):

  1. Kód priezviska
  2. Všetky znaky predkov až do prvej generácie (vyskytuje sa u všetkých osôb okrem prvej generácie)
  3. Vlastný znak

Na začiatku kódu osoby je opísaný kód priezviska, keďže logicky sa tento jedinec stotožňuje s daným priezviskom. Ďalšie časti sú tvorené znakmi konkrétnych osôb. Každá osoba má svoj špecifický znak, ktorý určuje generáciu, v ktorej sa nachádza a tiež poradie dieťaťa v manželstve. Znak však sám o sebe kódom nie je, pretože nie je špecifický pre jednu konkrétnu osobu a v rámci jednej generácie rodu môže mať viacero osôb (ale nie tých istých rodičov, napr. bratranec a sesternica) totožné znaky. Jednotlivé znaky sú súčasťou všeobecne známych sústav znakov. Tieto znaky sú platné pre všetky rody a priezviská. Zároveň je striktne dané ako jednotlivé sústavy za sebou nasledujú a ktorá sústava je ustálene priradená k istej generácii (viď obr. č. 2):

  • 1. generácia: rímske číslice (I., II., III., IV.,...).
  • 2. generácia: arabské číslice (1., 2., 3., 4.,...).
  • 3. generácia: klasická malá abeceda (a., b., c., d.,...)
  • 4. generácia: grécka abeceda (α., β., γ., δ.,...)
  • 5. generácia: arabské číslice a znak percenta (1%., 2%., 3%., 4%.,...)
  • 6. generácia: arabské číslice a znak násobenia (1x., 2x., 3x., 4x.,...)
  • 7. generácia: arabské číslice a znak krúžku (1o., 2o., 3o., 4o.,...)
  • 8. generácia: arabské číslice a znak polkruhu s bodkou (1  , 2  , 3  , 4  ,...)

 

Ako bolo uvedené, znak hovorí aj o poradí dieťaťa, pričom poradie znakov v systéme je zhodné s poradím znakov jednotlivých detí, počnúc najstarším (nevynechávajú sa ani deti s úmrtím v mladom veku).

Znak istej osoby je teda zapísaný aj do kódu všetkých jej potomkov. Z toho vyplýva, že kód osôb prvej generácie sa skladá iba zo špecifického znaku jedinca a kódu priezviska, pretože jeho predkov kartotéka „nepozná“. Ďalším generáciám sa pridáva po jednom znaku, pričom všetky znaky sa zapisujú vpravo (!) za kód priezviska (konkrétne za iniciálne písmeno priezviska).

Ako príklad môžeme uviesť fiktívnu osobu Ľudovíta Baláža, ktorý tvorí prvú generáciu druhej vetvy Balážovcov. Priezvisko Baláž je v kartotéke ako piate v poradí na písmeno B. Ľudovít mal troch synov, najstarší sa volal Ján. Ján mal veľa potomkov. Dospelosti sa však dožil iba jeden, syn Michal, ktorý sa narodil ako štvrté dieťa. Michal mal dve deti – dcéry a mladšia sa volala Mária. Mária by mala nasledujúci kód: V.B.II.1.d.β.

 

Vyhľadávanie v kartotéke

Pri získavaní informácii z kartotéky je podstatné nájsť východiskový bod – kód jedného z členov rodu, podľa ktorého je možné stotožniť ostatných príbuzných. To je možné uskutočniť dvoma spôsobmi. Samotné matriky majú v záznamoch u niektorých osôb poznačené kódy jednotlivcov. Potom bádateľovi stačí vyhľadať známeho príbuzného v matrike následne danú kartičku podľa kódu a na základe nej sa orientovať podľa platného systému. Druhým spôsobom je vyhľadávanie podľa iniciálneho písmena priezviska bádaného rodu či jednotlivca. V tomto prípade ide o komplikovanejšiu a zdĺhavejšiu formu získania informácii, kvôli prechádzaniu všetkých záznamov. Rovnako sa môže vyskytnúť jav, keď pôvodné priezvisko nekorešponduje so začiatočným písmenom hľadaného rodu v súčasnosti. V rámci historického vývoja totiž mohlo dôjsť k zmene priezviska aj v rámci mužskej línie a z pôvodného priezviska dokonca mohli vzniknúť viaceré ďalšie.

 

Obyčajné dielo?

Na kartotéku na evanjelickej fare v Gemerskej Polome sa je možné pozerať z dvoch uhlov pohľadu – ako na genealogický prameň a informačný systém. Pri prvom pohľade je možné konštatovať, že kartotéka výrazne zjednodušuje bádanie v genealogických prameňoch a v niektorých ohľadoch vynikajúco supluje úlohu matričných kníh. Napriek tomu sa domnievame, že v plnej miere ich nie je schopná zastúpiť. Musíme pritom prihliadať aj na možné odchýlky, či chyby, ktorých sa autor mohol dopustiť pri prepisovaní originálneho prameňa alebo chýbajúce záznamy (čo je však na rozsah práce plne pochopiteľné).

Z pohľadu kartotéky ako informačného systému, si dovolíme tvrdiť, že ide o výnimočné dielo. Podľa nášho názoru sa v širokom okolí len ťažko nájde podobný kartotečný systém, ktorý pochádza z rovnakej alebo dokonca mladšej doby a je zameraný na túto oblasť bádania a mohol by sa s polomskou kartotékou adekvátne zrovnávať. Je nutné si uvedomiť, že takáto práca zabrala nemalé hodiny, jednak pri zhromažďovaní jednotlivých informácií z matričných kníh, ich zoraďovaní a umiestňovaní do príbuzenských súvislosti, pri vymyslení jednoduchého a zároveň funkčného systému a napokon pri zapisovaní samotných „kódov“. Napokon si dovolíme vysloviť nádej, že tento systém, ktorý je založený na rozvrstvení základných sústav znakov, nadchne aj osoby, ktorým  pátranie v genealogických vodách veľa nehovorí.


Vytvorené: 7. 11. 2022
Posledná aktualizácia: 12. 11. 2022 20:57
Autor: