Titus E. Gustáv Kellner

Evanjelická fara dala slovenskému rodu mužov významných, vehlasných a na slovo vzatých bojovníkov za práva a spravedlnosť slovenského národa práve v tých dobách, keď rod trpel a nastali dni, v ktorých otcovia naši „nemali zalíbení". Vyberte z dejín slovenského národa evanjelickú faru a dejiny slovenského národa ostanú kusé, necelé. Náš Gemer práve tu si zastal dôstojné a bohaté svoje miesto. Lebo veď možno ani jeden kraj nedal toľkých významných mužov, čo Gemer. Vďačné téma pre historika spracovať a zhodnotiť dielo a život tých mužov, ktorí sa narodili a pôsobili a slobodu národa pripravovali v Gemeri. Po tieto dni mysle naše letia na evanjelickú faru do Veľkej Polomy. Zasväcujeme pamiatku Petra Kellnera. No nezabudnime ani na jeho brata Gustáva, lebo i ten sa zapísal do dejín národa, najmä procesom za rozširovanie Salvovho kalendára. Kto bol Gustáv Kellner?

Bývalý evanj. farár veľko a malopolomský. Narodil sa 5. jan 1832 na evanj. fare vo Veľkej Polome z otca Karola a matky Kristíny rod. Fabríczyovej. Krstnými rodičmi mu boli Karol Andrássy (žeby predchodca grófa Andrássyho?) a Julia Farkašová. Vychovávaný rodičmi skončí tri triedy ľudovej školy vo Veľkej Polome a ako 9 ročný ide do Oždian na strednú školu, kde jeho brat Karol bol v tom čase profesorom. Tu tri roky sa učil a „řeč uherskou mlouviti se naučil" ako to on sám prizáva. Po troch rokoch z Oždian je daný do Sp. Novej Vsi, kde za dva roky pod profesorom Kleinom učí sa nemčine. Odtiaľ prichádza do 6. a 7. triedy rožňavského gymnázia, kde ako 15 ročný r. 1847 ukončí stredoškolské štúdiá. Triednym profesorom mu bol Ján Pelech.
V tom samom roku odchádza do Kežmarku na štúdium filozofické, kde prežije i búrlivý rok 1848. Nakoľko pre nepokoje v krajine zavreli r. 1849 školu v Kežmarku, Gustáv je v tom roku doma u „drahomilovaných rodičov" a Peter, brat jeho, pripravuje ho súkromne vo vedách filozofických.
Keďže starší bratia, Karol i Peter volili si iné povolanie a nie farárske, bolo treba dať Gustáva na teologiu, aby farárstvo sa v rodine udržalo. Takto bolo v evanjelických rodinách. Na jeseň roku 1849 odchádza Gustáv do Levoče na štúdium teologické. Tu počúva dva semestre vedy teologické a už koncom roku 1850 odchádza na teologiu do Viedne. Popri iných profesoroch počúva tu praktickú teologiu Karla Kuzmányiho, známeho pozdejšieho zakladateľa Matice slovenskej, ako i superintendenta. Dva semestre odpočúvajúc vo Viedni príde k svojmu staručkému otcovi a cvičí sa v kázaní slova božieho.
Roku 1852 ide za pomocníka a tajomníka k boku superintendenta Sam. Reusza do V. Revúcej. Po tohto smrti do Šajavského Gemera k Jur. Spišákovi a za tým do Levoče k Ľud. Topperzerovi.
R. 1853 povolaný je do Veľkej Polomy, aby tu zaujal miesto duchovného pastiera po svojom otcovi, kde požehnane pôsobil vyše pädesiat rokov a s otcom svojím vyše 100 rokov, lebo i Karol Kellner pôsobil v Polome okolo 50 rokov. Zriedkavý prípad v jednej cirkvi.
Keď po požehnanej práci r. 1909-tom 1. januára išiel na zaslúžený odpočinok, nebol by myslel, že už 5. januára t. r. v deň svojich narodenín, pôjde na večný odpočinok. Päť dní bol iba na odpočinku, lebo 5. jan. 1909 tíško usnul.
Tí, ktorí sa pamätajú v Polome naňho, hovoria, že bol príkladným kňazom, radcom a pomocníkom ľudu, zaručiteľom v bankách. Raz v nedeľu zastavil na farskom dvore jednu cirkevníčku a poznamenal: „Zuzanka, ako vidím máš nový hantúšok, či nevieš, že ti treba peniaze do kasy?" Keď šiel na vlak, vybral sa pred pol hodinou, lebo po ceste aj to najmenšie dieťa zastavil, pohladkach a povypytoval sa na domáce pomery.
Ako národný pracovník posielal správy do Národných novín, odoberal a rozširoval slov. časopisy a knihy. Zbieral nárečia. Za čo mu je Fr. Pastrnek veľmi povďačný v Slov. pohľadoch z r. 1895, str. 439.
Za manželku mal Teklu Krmannovú, ktorá ho obdarila štyrmi dietkami. Najstaršia dcéra bola vydatá za farárom Gömörym. Menovala sa Irena a nedávno zomrela. Syn Karol Dušan bol lekárnikom. Eugenia, vdova po farárovi Stemplovi žije v Ochtinej. Jeho pravnuk Lajko Linczényi, kand. filozofie, iste nám o ňom v budúcnosti viac povie.

II.
Gustáv Kellner zaznačil sa do dejín nášho národa najviac svojím procesom. Podávam ho pre našincov, ktorý sú ľahostajní k veci národnej a pre tých, ktorí tvrdia, že sa Slovákovi pred tým nekrivdilo.
Karol Salva opovážil sa v kalendári na r. 1887 upodozrievať Maďarov z lhárstva, lebo Maďar tvrdí: „Tót nem ember" a Salva dosvedčuje: Čo Slovák, to človek." Ako po iné roky Gustáv Kellner i roku 1887 predal medzi svojimi cirkevníkmi niekoľko výtiskov tohto kalendára. Hlavný slúžny z Rožňavy Géza Kubínyi sa o tom dozvedel a hneď oznámil celú túto vec Seniorátu gemerskému.
Senior gemerský Terray prípisom č. 343/1887 zo dňa 15. apríla upovedomuje Kellnera o žalobe, ktorú proti nemu podal Kubínyi pre rozširovanie protivlasteneckých tlačív. Ďalej dáva mu na vedomie, že kalendáre rozposlal niektorým farárom, aby podali svoj úsodok o nich na kňazskej konferencii v Rožňave dňa 27. apríla 1887. Veľké bolo prekvapenie Gustáva Kellnera. Keď seniorov list dostal, hneď prípisom zo dňa 19. apríla t. r. upovedomuje o veci rejdovského farára Jána Končeka, ktorému medzi iným píše „... nemali moji nepriatelia na tom dosť, rozvláčiť ma po novinách, muselo sa to v známosť uviesť i cirkvám v senioráte, aby tak vyrknuto mohlo byť nado mnou to tak niektorými žiadané Anathema... Z kalendára Salvovho odpredal som bol i predošlé roky a tak bona fide i kalendár na rok 1887, bo cirkevníci moji obľúbili si Salvov kalendár a radi ho kupovali... potrebujem mužskejších a silnejších zástupcov, ktorí by ma slovom moci a pravdy bránili z mne pripísaného prečinu. A za takého držím i Teba brat môj drahý a preto Ťa týmto prosím, aby si šiel na tú konferenciu a prehovoril tam rázne slovo k mojej obrane a oslovil i druhých bratov, aby v tomto tu u nás prvom nápade na spolubrata Slováka slovo svoje pozdvihli. Píš v tejto záležitosti i Bottovi, aby keď krome neho nemáme u nás politikov, zaujal sa veci tejto... P. senior moju proti učiteľovi zadanú žalobu neupravil na konferenciu, ani ju praesidialiter nevybavil... a vopred slyším čo všetko bude tam narádzať proti panslávovi." Toto píše sám Kellner Končekovi. Nezistil som, či Konček a i Botto na konferencii boli, ale v seniorálnych zápisniciach z r. 1887-89 je zmienka o prípade a tam sa dá zistiť, že proti Kellnerovi bolo nariadené vyšetrovanie.
Proti Kellnerovi postavil sa celý úradný aparát. Kubínyi, Marko, Szentiványi a z farárov najmä Philadelfi,vyšnoslanský a Becser slavošovský. K tomu im kontrujú časopisy Rozsnyói Hiradó a Budapesti Hirlap. Na strane Kellnerovej sú martinské Národnie noviny, ktoré sa celým prípadom zaoberajú.
Žalobu vypracoval seniorálny fiškál Berco Matolay. V obžalobe udáva: Salvov kalendár vyvyšuje v básňach slovenský národ, vychvaľuje slovenský jazyk. Toto je namerené proti maďarskému národu, otvorené útočenie. Sú tam životopisy ľudí známych z bojov proti Maďarom. Toto všetko svedčí o tom, že Gustáv Kellner dopustil sa priestupku proti 39 a 179 § cirkevného rádu potiského dištriktu, ale najmä proti uzavretiu dištr. konventu bod XII. z. r. 1882, kde sa hovorí: „Kto slovom alebo skutkom dokáže sa nepriateľom maďarského národa a jeho národných snáh, ten nemôže v dištrikte farársky, inšpektorský, profesorský, ani učiteľský úrad zastávať." Kellner sa takéhoto skutku dopustil, preto ho treba z úradu shodiť a vyhlásiť za neschopného úradovať v ev. cirkvi maďarskej (N. N. 1889 č. 131.)
Proti tejto obžalobe postavili sa polomskí cirkevníci a deputatívne šli ku biskupovi Czékušovi do Rožňavy protestovať. Dňa 23. apr. 1888 zasedala gemerská súdna stolica v tejto veci. Jedni radili Kellnera z úradu odstrániť, druhí peňažite pokutovať a tretí zastaviť súdne pojednávanie. Ako obranca Kellnera vyznamenal sa v tom čase Matúš Dulla, turč. sv. martinský advokát. Celá vec skončila sa tým, že Kellner musel zaplatiť 200 zl. pravotné trovy a bol úradne pokarhaný.
Tak teda krivdili nám za starej vlády alebo nie?

Jur. Chochol, ev. farár

Šafárikov kraj, r. 3, 6.10.1934, č. 41, s. 2,3.

Predkovia Petra Kellnera-Záboja Hostinského

Podľa Vladimíra Čaplovica „najstarší známy Kellner - Samuel - narodil sa v Banskej Bystrici r. 1748 z otca Michala a matky Judity Radošinskej. Rodičia ešte za jeho detstva opustili Bystricu a usadili sa údajne v Ochtinej. V snahe overiť túto skutočnosť sme prezreli matriky banskobystrického evanjelického a. v. farského úradu, ktoré sa zachovali od roku 1743, no nepodarilo sa nám nájsť žiadne zmienky o rodine Michala Kellnera. Otec Samuela Kellnera by však mohol byť tým Michalom Kellnerom, ktorého v Banskej Bystrici zapísali do daňového súpisu v roku 1741. Býval na predmestí pred Lazovnou bránou, avšak nie vo vlastnom dome, ale ako vyplýva z ďalších zápisov, v dome patriacom Jánovi Miškovičovi. Tento dom zhorel pri požiari začiatkom decembra 1739, pravdepodobne ho znovu postavili, ale jeho majiteľ sa pritom zadĺžil a zakrátko zomrel. Dom získal ako náhradu za dlh senátor Melchior Smrtník, ktorý ho začiatkom roku 1743 predal čižmárskemu majstrovi Jánovi Ďatelinimu. V žiadnom z týchto zápisov sa už meno Michala Kellnera nespomína. Jeho stopu sme nenašli ani v evanjelickej matrike z Ochtinej, no viac šťastia sme mali pri štúdiu evanjelickej matriky z Hrachova. Práve v nej sme našli zápis o narodení hľadaného Samuela Kellnera, ktorého tu pokrstili 15. 6. 1745. Medzi krstnými rodičmi bol Daniel Sexti. Ten Daniel Sexti, ktorý sa v tom istom roku obrátil v mene siroty Judity Miškovičovej, dcéry Jána Miškoviča, ktorá vtedy žila v Hrachove, na banskobystrický magistrát so žiadosťou o vyplatenie podielu z otcovského domu. Na základe uvedených skutočností nie je vylúčené, že Judita Miškovičová bola totožná s Juditou Radošinskou. Poznáme viac prípadov, že mešťanom Banskej Bystrice, ktorí sa sem prisťahovali, dali prímenie podľa ich rodiska a napokon toto prímenie používali ako priezvisko. S podobným prípadom sme sa stretli napr. v prípade Martina Krnáča pochádzajúceho z Bečova, ktorého potomkovia používali priezvisko Bečovský. V ďalšom výskume by sme sa mali pokúsiť zistiť či rodiskom Jána Miškoviča, ktorý získal meštianske práva v roku 1710,nebola Radošiná. Čo priviedlo Kellnerovcov na Hrachovo, zatiaľ nevieme. Hrachovčania sa venovali zväčša remeslám, s istotou však nevieme, či i Michal Kellner bol remeselníkom. Obec, či skôr mestečko, bola v 18. storočí rozdelená medzi viacerých zemepánov. Patrili k nim aj Sextiovci, ktorí mali majetky i v Banskej Bystrici a mohli sprostredkovať zamestnanie mladej rodiny. Je však zaujímavá aj skutočnosť, že v Hrachove v rokoch 1740 - 1747 pôsobil evanjelický farár Matej Klement (Clement), ktorý tu v roku 1748, ale už „in exilio" aj zomrel a ktorého manželkou bola Mária Kellnerová, možno Michalova blízka príbuzná.

Prvý kňaz z rodu Kellnerovcov

Starý otec Petra Kellnera-Záboja Hostinského Samuel Kellner teda založil v Gemeri a v Malohonte novú vetvu rodu, ktorej viacerí členovia sa venovali kňazskému povolaniu. Z biografie Samuela Kellnera zopakujme aspoň to, že po skončení ľudových škôl v Hrachove a v Ratkovej absolvoval nižšie gymnaziálne triedy na latinskej škole u Jána Gottharda v Dobšinej, v štúdiu pokračoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a na gymnáziu v Kežmarku. Pôsobil v rokoch 1771 - 1774 ako ev. učiteľ v Kokave nad Rimavicou, v rokoch 1774 - 1777 ako ev. farár v Žehni, v rokoch 1777 - 1782 ako slovenský kazateľ v Bardejove, v rokoch 1782 - 1783 ako farár v Ochtinej a napokon ho v roku 1783 zvolili za prvého posttolerančného farára v Revúcej, ktorú už neopustil až do smrti. Tento osvietenský vzdelanec bol aj literárne činný, tlačou však vydal len jedinú kázeň Den milostivého leta... (Vacov 1785). Oženil sa ako kokavský učiteľ so Zuzanou Krajčinovskou pochádzajúcou z Prešova, kde sa 17. 9. 1771 konala aj ich svadba. V Kokave nad Rimavicou sa im asi narodili a pravdepodobne aj zomreli najstaršie deti, ale matrika sa z tohto obdobia nezachovala, a tak ich mená a biografické dáta nepoznáme. V druhom pôsobisku Žehni sa mu v roku 1776 narodil syn Samuel, ktorého však zaniesli na krst do Prešova. V Bardejove do rodiny pribudol syn Karol (1778) a dcéry Anna Mária (1780) a Jana (1781). Pravdepodobne v roku 1783 sa mu narodila dcéra Zuzana a po príchode do Revúcej ešte deti Daniel (1785), Ladislav (1786), Estera (1788), Pavol Anton (1791) a Kristína (1796), z ktorých všetci traja synovia zomreli v útlom veku. Tri dcéry sa vydali za učiteľov, Jana za Jána Bottu, Estera za Štefana Hvezdára a Kristína za Jána Wittenbergera. Ján Botto (1775 - 1855) v čase sobáša pôsobil ako učiteľ v Revúcej, kde prišiel hneď po ukončení štúdií v Kežmarku. Chcel síce pokračovať v štúdiu na niektorej z nemeckých univerzít, no napoleonské vojny mu tento úmysel prekazili. V roku 1803 prešiel za učiteľa do Kamenian, ale v roku 1810 ho zvolili za farára v Nandraži a v roku 1815 v Hrušove (okr. Rimavská Sobota), kde zostal až do smrti. Bol starým otcom historika Júliusa Bottu. Jeho nástupcom na revúckej škole sa stal Štefan Hvezdár. Ján Wittenberger pochádzal z obce Polom (dnes časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota) a bol učiteľom v Nandraži (okr. Revúca). Neskôr pôsobil v Hnúšti, kde učil štúrovca Jána Francisciho. Ten si na neho zaspomínal vo Vlastnom životopise: „ ...bol nevysokej postavy a zhrbeného, napred nahnutého držania, rapavej a čiernej tvári, prečo ho i Čiernym alebo Rapavým Janom volali. Bol pilným včelárom i rybárom, ale i veľkým milovníkom vína a pozdejšie obecnej pálenky..." Z dcér revúckeho farára Samuela Kellnera len Zuzana zostala v Revúcej a vydala sa za mešťana Jána Ferdinandiho. Samuel Kellner zomrel v Revúcej 6.3.1812, čo do matriky pochovaných vlastnoručne zapísal syn Karol. Jeho manželka Zuzana zostala v Revúcej, kde zomrela koncom januára 1820.

Strýc a otec Petra Kellnera-Záboja Hostinského

Na jeho dielo nadviazali i obaja synovia Samuel a Karol. Starší Samuel (1776 - 1817) študoval od roku 1798 na univerzite vo Wittenbergu. Po návrate pôsobil ako súkromný vychovávateľ v zemianskej rodine Bajčiovcov na Orave a v roku 1803 si ho za svojho farára zvolili cirkevníci chudobného cirkevného zboru v neveľkej obci Brádno podliehajúcej Muránskemu panstvu. Oženil sa s Annou Máriou Martonovou, ale deti pravdepodobne nezanechal.
Jeho mladší brat Karol, ktorý sa narodil v Bardejove a bol pokrstený 23. 1. 1778, sa po návrate zo štúdií na univerzite vo Wittenbergu stal v roku 1804 farárom vo Veľkej Polome (dnes časť obce Gemerská Poloma, okr. Rožňava), kde pôsobil až do smrti. Jeho životným osudom i dielu sa podrobnejšie venoval Pavol Parenička. Miestnymi zemepánmi Veľkej Polomy, s ktorými prichádzal do styku, boli členovia grófskeho rodu Andrášiovcov. Z jeho rodinného života pripomeňme aspoň to, že vo februári 1808 sa oženil s Kristínou Fabriciovou, dcérou Samuela Fabriciho, ev. farára v Ratkovskom Bystrom. Za svedkov si pozvali seniora Fridricha Koroniho (Coroniho) a dobšinského farára, inak významného historika a náboženského spisovateľa Petra Pavla Šramka. Prvý syn Karol Leopold Adolf sa im narodil až v roku 1815, no nedožil sa ani svojich prvých narodenín. Menom Karol Gustáv Samuel pokrstil veľkopolomský farár svojho druhého syna narodeného v roku 1817. Ďalší Fridrich Juraj, ktorý zomrel vo veku dvoch rokov, sa narodil v roku 1820. Po ňom na veľkopolomskej fare prišli na svet v roku 1823 dvojičky Gašpar Samuel a Peter Pavel, z ktorých Gašpar Samuel zomrel v roku 1834 na dyzentériu. Napokon posledným dieťaťom v rodine Kellnerovcov bol syn Titus Eugen Gustáv, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1832. Dospelého veku sa dožili teda len traja - Karol, Peter a Gustáv. Cez vianočné sviatky roku 1854 vo Veľkej Polome slávili polstoročné pôsobenie Karola Kellnera. Slávnostné reči, ktoré jubilantovi traja synovia vydali na pamiatku tlačou, predniesli ratkovský farár August Šulek a chyžniansky farár Samo Tomášik. Ale už o poldruha roka sa Polomčania so svojím farárom lúčili natrvalo. Zomrel na starobu 10.6.1856 a na jeho pohrebe kázali senior Samo Tomášik a konsenior Ján Bartolomeides.

Traja bratia
Jeho najstarší syn Karol (1817-1866) sa po štúdiách na bratislavskom ev. lýceu a na univerzite v Jene stal učiteľom na evanjelickej latinskej škole v Ožďanoch, ale už koncom roku 1843 prijal miesto farára v Švábovciach na Spiši. Od roku 1846 pôsobil ako profesor nižšieho gymnázia a od roku 1852 i ako kazateľ slovenského evanjelického zboru v Spišskej Novej Vsi. Bol vynikajúcim filológom a polyglotom, ale vo veciach národného zmýšľania nestál na jednej strane so svojimi bratmi. V manželstve s Janou, rod. Pákovou (Packhovou, Pakhovou), dcérou náboženského spisovateľa a cirkevného hodnostára, začas superintendenta potiského dištriktu Michala Páka (Pakha, Packha) sa mu narodilo viac detí, zatiaľ však poznáme len osudy syna Viktora a dcéry Márie Oľgy Jany. Viktor sa stal mestským lekárom v Dobšinej a mal syna Viktora, ktorý pôsobil ako lesmajster na Horehroní. Mária Oľga Jana vstúpila do štátnych služieb a stala sa poštovou úradníčkou. Pôsobila v Poltári, kde sa zoznámila s tamojším okresným notárom Imrichom Grimmom, rodákom z Košút (okr. Galanta) a v roku 1888 sa s ním zosobášila. Najmladší syn Karola Kellnera Karol, ktorý sa narodil len 4 roky pred otcovou smrťou, v školskom roku 1880/81 maturoval na gymnáziu v rodisku, no potom sa jeho stopy strácajú.
Prostredný syn veľkopolomského farára Karola Kellnera Peter (1823-1873) sa stal úradníkom, ale pod pseudonymom Peter Záboj Hostinský aj popredným štúrovským spisovateľom, filozofom a redaktorom. Oženil sa s Matildou Hricovou, dcérou jelšavského mešťana Ondreja Hrica a Márie, rod. Havásovej. Mali len dve dcéry Oľgu Annu Matildu, ktorá sa narodila v roku 1853 v Revúcej a Almu Kristínu Júliu, ktorá uzrela svetlo sveta o tri roky neskôr v Levoči. Mladšia dostala meno na pamiatku bitky pri Alme v Krymskej vojne medzi cárskym Ruskom a spojencami. Vdova Matilda Kellnerová zostala aj po manželovej smrti v Rimavskej Sobote, kde zomrela 14.4.1907. Z ich dcér sa staršia Oľga vydala len niekoľko týždňov pred otcovou nečakanou smrťou za rimavskosobotského obchodníka Adolfa Kerna pochádzajúceho z Revúcej. Aj po vydaji zostala s manželom v Rimavskej Sobote, kde sa im narodila dcéra Jolana Karolína Matilda (1875) a synovia Eugen Ján Peter (1877) a Rudolf Ervín Otto (1881), z ktorých však starší zomrel ako desaťročný žiak. Oľga sa dožila veku 63 rokov a zomrela
v Rimavskej Sobote ako vdova 23. 12. 1917. Kellnerova mladšia dcéra Alma sa vydala za Pavla Hvezdu, župného účtovníka z Nyíregyházy. Zavčasu ovdovela a potom sa stala vedúcou pošty v Bátovciach (okr. Rimavská Sobota). Zomrela však len 36-ročná na tuberkulózu.

Rod Kellnerovcov pokračoval aj v rodine najmladšieho z bratov Gustáva Kellnera (1832-1909), ktorý sa po ukončení teologických štúdií vo Viedni stal pomocným kaplánom u Samuela Reussa v Revúcej, potom kaplánom v Gemeri a v Levoči a od roku 1854 u svojho otca vo Veľkej Polome. Po otcovej smrti sa stal jeho nástupcom vo farskom úrade a pôsobil tu až do roku 1908, keď odišiel na penziu. Podporoval národné hnutie, za čo bol neraz prenasledovaný, ba i súdený. Z polomskej fary však vytvoril stredisko národného života Slanskej doliny. Venoval sa aj dialektológii a zbieraniu ľudovej slovesnosti. V roku 1861 sa oženil s Teklou Annou Hermínou Krmanovou, dcérou Jána Krmana, farára v Ratkovskom Bystrom, a Žofie, rod. Törökovej. Za svedkov si pozvali dvoch farárov, Samuela Ormisa z Nižnej Slanej a Júliusa Bartolomeidesa z Kalinova. Zosobášiť ich prišiel revúcky farár Ľudovít Reuss, ktorého manželka Kornélia bola nevestinou sestrou. Ormisa mladí manželia pozvali aj za krstného otca svojim deťom, ktorým podľa zvyku dávali vždy niekoľko mien. Najstaršiu dcéru pokrstili na Augustu Kristínu (1863), ďalšiu na Irenu Kristínu (1864), potom prišiel na svet Dušan Emanuel Karol (1868) a ešte Eugénia Tekla (1872) a Margita (1877). Dcéram dal otec do vienka aj štúrovské mená, prvej Kvetoslava, druhej Želislava a Eugénii Tekle Miloslava. Najstaršia dcéra zomrela krátko po narodení. Syn Dušan Emanuel zomrel údajne v Sajókaze (Maďarsko) bez potomkov. Dcéry sa vydali za farárov, Irena za Ondreja Gömöryho na Ľuboreč, Eugénia za Ľudovíta Štempela do Betliara a Margita za Júliusa Molnára. Touto generáciou sa teda v mužskej línii uzavrela aj táto vetva rodu Kellnerovcov. Vo Veľkej Polome však tradície Kellnerovcov rozvíjala vnučka Gustáva Kellnera Margita Štempelová, ktorá bola manželkou Ľudovíta Lincényiho, Kellnerovho nástupcu vo farskom úrade.

Úryvok z práce (s.206-210):
Zdenko Ďuriška: Zvolenskí, gemerskí a liptovskí Kellnerovci. In: Biografické štúdie, č. 26. Matica slovenská, Biografický ústav, Martin 1999. s. 190-224.