Tvoríme v knižnici

Diana Ferenčíková

Raz sa mi prisnilo že ...

Boli sme v našej obecnej knižnici v Gemerskej Polome. Konečne sme vliezli  do spacích vakov a unavené hlavy položili na mäkké vankúšiky. Sem - tam bolo počuť nejaké hlasy, tiché kroky. Rasťo ešte „dal“ jednu veselú príhodu, na ktorej sme sa všetci počas nočného putovania s rozprávkami, hosťami, ale hlavne kamarátkami pobavili. Do toho zaznel hlučný smiech. Už ani neviem, kto a čo ešte pridal.  Spomínam si na šum a kroky našej knihovníčky, ktorá ustarostene prebehla miestnosťami so spáčmi i nespáčmi, popriala dobrú noc a s úsmevom dopriala sladké sny a dobré ráno. Hlavne sa potrebovala uistiť, že je všetko v poriadku, pretože nás dobehlo nové ráno a my sme ešte oka nezažmúrili. Pri pohľade na jej ustarostenú tvár, mi zišla na um jej veta, že knihu, o ktorú mám záujem v knižnici vo fonde nemá evidovanú, ale pokiaľ jej schvália projekt na požadované peniažky, knihu určite objedná, alebo aspoň podobnú. Zvyčajne to takto robieva, aj pri iných požiadavkách ostatných návštevníkov knižnice. No to nebola odpoveď, ktorú som chcela počuť, pretože na tieto peniažky sa dosť dlho čakalo a ešte k tomu, ani sama nevedela koľko nám ich pridelia, pretože predsa sme stredná knižnica, kde nám je síce fajn, ale nemusí sa vec podariť.

Zrazu som sa ocitla v situácii, ktorá bola pre mňa výhodná. Neviem ako, ale stála som zoči – voči nášmu novému starostovi. Kde sa vzal, neviem. No ja som situáciu využila a začala som sa chovať ako dospelá. Pekne som sa pozdravila, pridala som úsmev a s veľkým odhodlaním som otvorila ústa. Z úst mi plynuli slová, nad ktorými som vôbec neuvažovala, len jedno som vedela, čo chcem. Dokonca som cítila, ako sa červenám, že sa mi trasú pery a do očí sa mi tlačia slzy – či z dojatia, alebo strachu, dnes už  neviem. Povedala som mu o mojej žiadosti, ktorá vo mne ostala aj po rozhovore s našou knihovníčkou a ako je to ťažké získať knihy pre našu obecnú knižnicu. A bolo to vonku! Starosta, ktorý je o dve hlavy vyšší ako ja, teda nielen postom, ale aj centimetrami vykúzlil huncútsky úsmev, nadýchol sa, pridal jemné pohladenie a vyriekol upokojujúce slová. V tých slovách znelo zadosťučinenie, že i ja viem pomôcť našej knižnici. S týmto zistením som utekala, nevšímajúc si ostatných, za našou tetou Dankou, ako ju všetci voláme, aby som jej zvestovala radostnú novinu. Na moje prekvapenie sa usmievala, akoby o všetkom vedela. Vypočula ma a s úsmevom na tvári, pre ňu typické, ma radostne vystískala a upovedomila všetkých ostatných. Začali sa pridávať aj ostatní, že tiež takto chcú pomôcť a už, už vymýšľali všakovaké „zlepšováky“ -  petície na nákup nových kníh, žiadosti ... už si ani nespomeniem, čo všetko vyhútali. Zastavila ich teta Danka, ktorá povedala, že na ťahu je pán starosta a že máme vyčkať. Dali sme si povedať a čakali. Na druhý deň, opäť sme sa zišli v knižnici a prekrikovali sme sa kto má najlepší zážitok z predošlej rozprávkovej noci, kto si čo zabudol, či vyparatil. Len ja som bola trochu menej zhovorčivá ako ostatní, i keď zvyčajne som výrečnejšia a akčnejšia,  ako ktorýkoľvek hrdina z románu, teraz som tajne dúfala, že dvere otvorí sám starosta a bude mať škatuľu nových kníh – aj s tou mojou, alebo aspoň, že zazvoní telefón a na druhej strane aparátu bude starosta a splní môj sen o nových knihách. Nič z toho sa neudialo. Až večer, tesne pred zatváracími časom našej knižnice zazvonil telefón našej knihovníčky. Niečo vybavila a pri rozlúčke s nami mi povedala, že zajtra po vyučovaní ma čaká stretnutie so starostom obce.   Neviete si predstaviť, že noc som mala neskutočne dlhú, plnú očakávania a prehadzovania sa na mojej ináč mäkkej posteli, ale teraz ma všetko tlačilo, priam ako známu princeznú na hrášku. Nevedela som sa dočkať rána. I v škole sa to akosi vlieklo, ešte k tomu tá cesta späť do rodnej obce trvala pridlho (školu navštevujem v okresnom meste). Konečne som sa ocitla pred budovou obecného úradu a s odhodlaním som počítala schody. Nakoniec som bola na poslednom schode a pred vchodovými dverami. Napätie stúpalo aj s pribúdajúcimi dverami. Pred poslednými ma zastavila pracovníčka obecného úradu, ktorá ma informovala, že pán starosta musel súrne odcestovať, ale sa vráti, aby som vraj počkala, lebo som očakávaná.  Vtedy som normálne zvažovala, či si nemám dať spiatočku a vycúvať z tohto hrdinstva. Zvedavosť vo mne zvíťazila a ja som nezutekala. Za každým otvorením dvier som husto pozorovala ľudí, ktorí sa tu motkali a ktorí vo mne vyvolávali rôzne emócie. Až raz sa dvere otvorili ináč, ráznejšie. Spozornela som. Bol to pán starosta, ktorý mi opäť venoval šibalský úsmev a celkom prirodzene ma pozval do jeho kancelárie, ktorá bola plná spisov, papierov a celkom obyčajných stoličiek. V strede, za vrchstolom,  bol otvorený notebook. Nikdy pred tým som v kancelárii starostu nebola. Po dlhšom čakaní, sme sa porozprávali o všeličom, až prišlo na knihy. Bol rád, že v Gemerskej Polome sú mladí ľudia, ktorí čítajú knihy a vzdelávajú sa a ktorým záleží, aby i tu bol život porovnateľný so životom v meste, kde ľuďom ani nepríde, že ich knižnica zápasí s nedostatkom peňazí na zakúpenie novej a potrebnej literatúry. Nakoniec som peniažky pre našu knižnicu vybojovala a veľmi, veľmi som sa tešila  a ponáhľala som sa oznámiť celému svetu vec neskutočnú.

Vtom som začula milý hlas našej tety Danky, aby som sa prebudila a šla sa naraňajkovať, pretože všetci ostatní už sú ako včielky a kmitajú hore - dole. Proste náš úľ ožil. A čo ja? S úsmevom na tvári som túžila svoj sen dosnívať a zmeniť na skutočnosť...veď jeden nikdy nevie.

čitateľka Diana Ferenčíková

Michelle Kučeráková

U nás, v našej dedinôčke, v kráľovstve zvanom knižnica

Kde bolo, tam bolo, bola raz a je jedna pekná a malebná dedinka. Volá sa Gemerská Poloma, je ani veľká, ani malá, je taká akurát. Tmolí sa tu mnoho ľudí - detí i žiakov, študentov, ba aj dospelákov, či babičiek a deduškov.

Máme tu základku, ale i škôlku, obecný úrad, obchody, autobusové zastávky aj dve - to preto, lebo voľakedy to boli dve menšie a šumné obce, ktoré sa potom tak skamarátili, až sa vydala jedna za druhú a teraz tvoria pekný pár. Okrem vymenovaného máme obecnú telocvičňu, dva kultúrne domy, veľké a kvalitné nálezisko mastenca hodné svetového prvenstva. Nesmiem zabudnúť, že miesto tu má policajná stanica, aj hasiči so svojím autíčkom tu sídlia. Máme krásne lúky, na ktorých sa pasú kravičky i ovečky a v lesoch bohatých na lesné plody, či huby nájdeme srny, ba aj medveďa a vlka. Všetko vymenovať nestíham, ale na jednu vec zabudnúť nesmiem, pretože bez nej, by bolo smutno a prázdno. Ale poďme pekne po poriadku.

Ľudí v našej dedinôčke je veľa a je každý iný. Niekto má rád  zvieratká, iný rád maľuje, či cvičí, ale sme aj také deti, čo milujeme knižky. A tak je fajn, že tu máme i knižnicu. Viete vlastne, čo je to knižnica v Gemerskej Polome? Že nie? Ja vám to všetkým vysvetlím a veľmi rada predstavím. Knižnica je rozprávková, ale aj múdra budova s množstvom kníh pre deti, dospelých, ale aj starkých a starké – no prosto pre všetkých. Dokonca sem prídu aj bezradní študenti, čo sú dosť poplašení, keď sa im nedarí pri písaní veľkých prác. Tuším niekto povedal „bakalárka, či diplomka“. No ale, čo by to bolo za knižnicu bez tety knihovníčky, ktorá to všetko riadi, usmerňuje a každého s úsmevom privíta a hneď poradí. To keby ste videli, ako každému bezradníkovi hneď odľahne, keď si nevie rady a teta knihovníčka ho zachráni? Tá naša je super, je to pravá kamarátka, ktorá vás veru nenechá v starostiach sama. Vypočuje prosbu, porozmýšľa, povyberá z regála potrebné knihy, dokonca aj v knihe potrebnú pasáž označí a prípadne vo svojom počítači pohľadá potrebné informácie. Hneď je študákovi ľahšie na duši. A čo my ostatní, nuž stretávame sa tu pravidelne, pretože spoločne nám i domáce úlohy idú ľahšie. Jeden poradí v matike, iný zase vie kde je Egejské more a spoločne i básničku vytvoríme. A keď sme už priveľmi hluční, tak nám naša teta knihovníčka podhodí zaujímavú knihu a zrazu je zvláštne, že nás zaujme a už aj spoločne čítame. Prezradím, že mnoho detí sa tu naučilo dobre čítať, aj textu porozumieť a zdokonaliť sa v jazyku materinskom, vďaka našej tete Danke, knihovníčke.

Spoločne pripravuje besedy pre našich menších kamarátov zo škôlky, aby vedeli, že kniha je výborná kamarátka, o ktorú sa treba postarať, aby ju mohlo prečítať veľa, veľa detí. Na besedy  sa veľmi tešíme a zároveň na poctivo pripravujeme. Popri slove našej knihovníčke o mnohých informáciách o knižnici, knihách a tiež spisovateľoch sa tu naučíme rozoznať poéziu od prózy, či vedieť sa orientovať v knižnici – ako si správne vyhľadať literatúru, ba dokonca sa učíme vyhľadávať literatúru v knižničnom programe a elektronickom katalógu knižnice. Nesmieme zaostať pri tvorbe informačných letákov, projektov a vyhľadávať informácie v literatúre náučnej, ktorá nás bude sprevádzať po celý život v akejkoľvek forme. Tu veľakrát zistíme, že medzi nami sú vynikajúci básnici i spisovatelia, ba dokonca  ilustrátori, i recitátori, či herci. Je veľmi zaujímavé, keď sa pridajú aj učitelia, a tak sa spoločne zabavíme, ale zároveň niečomu priučíme. Nie je výnimkou, že náhodní návštevníci knižnice sa tiež zapoja do diania počas našich besedách – až sa nechceme vrátiť späť do školy.  

Najviac zo všetkého sa tešíme na spoločné podujatie, ktoré sa deje len raz v roku, len jedinú noc v roku, a to na počesť sviatku knihy a spisovateľa z ďalekého Dánska, ktorý nám zanechal veľa pekných rozprávok – je to pán Andersen. Naša knihovníčka si dá námahu a pripraví nám toto podujatie v spolupráci s deťmi z našej obce formou zvláštnou, nie jednoduchou a predsa žiadanou. Asi vám vŕta v hlave ako. Je to jednoduché, vždy sa upriamime na skupinku ľudí z obce, ktorým obec a dianie v nej nie je ľahostajné a vždy priložia ruku k dielu, ale nik ich za to neocení. Preto každoročne niekomu venuje časť večera a pekným pozdravom uvitých z básní, hovoreného slova a spoločnou piesňou ich takto pozdravíme. Všetky texty vyhľadáme z kníh našej knižnice. Niektoré vymyslíme spoločne a niečo vytvorí naša šikovná knihovníčka. Tohto roku sme si prizvali na pomoc hudobnú skupinu, s ktorou mávame pravidelné nácviky. Zažijeme tú kopec smiechu, nájdeme nových kamarátov a hlavne sa naučíme úcte k starším a byť tolerantní k svojim vrstovníkom a tiež tvoríme pekné pozdravy. Vymýšľame kam by sme sa chceli pozrieť, či nahliadnuť do práce zaujímavých ľudí z obce. Samozrejme nezabúdame ponaťahovať svaly v obecnej telocvični, či futbalovom ihrisku a spoločne pomaškrtiť si na sladkej torte od nášho cukrára. Ako každé deti i my máme rozdielne názory a občas sa pohašteríme, ale naša teta Danka sa postará, aby spor neprerástol do nepeknej škriepky a zaujme nás niečím iným. Je veľmi zaujímavé, že vždy jej na to „naletíme“. Potom sa smejeme a čudujeme, ako nás „okabátila“. Je to úžasné podujatie! Ráno, keď pobalíme posledné veci a musíme odísť domov, začneme vymýšľať a špekulovať, aby sme v knižnici mohli čo najdlhšie zostať. Bavíme sa na spoločne vykonaných šibalstvách   a vymýšľame, čo budeme v budúcom roku činiť. Každým rokom je nás viac. Myslím, že by bolo vhodnejšie porozmýšľať nad tým, ako tú našu knižnicu „nafúknuť“, lebo sa tu len tak tak pomestíme.

Nemôžem opomenúť fakt, že každoročne pomáhame pri tvorení príloh projektov, kde teta Danka prihlasuje knižnicu do výziev na nákup novej literatúry a pri tvorbe obecného periodika Polomské noviny, ktoré na našej Dobšinskej doline nemajú konkurenciu. Kreslíme, vymýšľame básničky a tvoríme texty, čím sa zdokonaľujeme v písaní i tvorení a samozrejme v gramatike jazyka slovenského. Je fajn, že sa to vypláca a my sme za to vďační, pretože máme kopec nových kníh a vždy veľmi zaujímavých. Potom sa snažíme, aby každý, kto  ich vezme do ruky aj s ňou náležite narábal. Vždy upozorníme, že kniha je poklad najvzácnejší a najspoľahlivejší kamarát, ktorý nikam neutečie, ani sa neponáhľa, ale naopak vždy trpezlivo na nás počká.

Nemám rada dlhé texty, aj napriek tomu sa mi nedarí končiť. Je veľa vecí, čo by som o dianí v našej obecnej knižnici mohla napísať, ale ako sa hovorí v najlepšom je potrebné skončiť. Možno mi tento text neprinesie ocenenie, ale ja som potrebovala tieto myšlienky dostať na papier a podeliť sa s nimi. Žeby dovidenia? Kde? V Gemerskej Polome, uprostred dediny, v peknej budove, na poschodí, pri tete Danke a jej čitateľoch, ktorým knihy neskutočne voňajú a vedia sa pri nich zabaviť i poučiť a prilákať aj ostatných. Veď nie je raritou, keď sa okoloidúci zastavia, pretože z okien počuť vravu detí, smiech  i spev a pekný prednes. Potom je každý zvedavý, čo sa u nás deje a prečo sme práve v knižnici. Ale je to jednoduché – je nám tu fajn, máme tu prechodné bydlisko, vždy sa na seba tešíme a nikoho nepošleme preč, ba čo viac, veľa detí sa k nám vždy pridá a tiež sa rád stane členom našej, peknej a útulnej knižnice.

Zazvonil rozprávkový zvonec a môjmu rozprávaniu o jednej knižnici na malom kúsku zeme zvanom Gemerská Poloma je koniec.

 čitateľka Miška